V Poľsku black metal poriadne zakorenil už v 1. polovici 90. rokov, s naozaj rôznorodými výsledkami, je však fakt, že niečo ako „poľská škola black metalu“ sa časom vyvinulo a v súčasnosti ide o uznávaný a vyhľadávaný artikel povedzme na úrovni aktuálne uznávaných francúzskych záležitostí posúvajúcich žáner na ďalšie úrovne.

Nie som žiadny zažratý blackmetalista, ale aj ja počujem, že krakovskí ODRAZA (v preklade zhruba „nechuť“ či „znechutenie“), kapela dvoch členov scénou uznávaných MASSEMORD – Priest (bicie) a Stavrogin (gitary, basgitara, vokály), sú poľskí do špiku kostí. Nie je to len tým, že texty sú zlostne, zúrivo, až hulvátsky odrevané a odryčané v rodnej poľštine, ktorá atmosféru nahrávky ešte umocňuje. Poliaci majú výborný zmysel pre pátos a dramatickosť, naliehavosť a rozorvanosť, vášeň i hnev, a presne tieto veci z „Esperalem tkane“ priam tečú.

Album, plný divokých, živelne plynúcich čiernych náklepov, korunovaných znepokojivými, mrazivými harmóniami, kontrastujúcimi s voľnejšími, melancholickejšími plochami beznádeje a zmaru, s textami ako od biedou bičovaného a alkoholom i tabakom ničeného básnika, ktorý v živote nič dobrého nezažil, ani od neho už nič nečaká, je mu všetko jedno a nemá rád seba ani nikoho iného, to je to, čo ODRAZA stvorili, black metal divoký, vášnivý, vulgárne preklínajúci a autentický. Veľká, dobre vymyslená zloba, korunovaná viacerými vzdušnými, éterickými, možno post-rockovými, možno až jazzom ovplyvnenými pasážami. Vrcholnou syntézou blacku a „hudby odinakiaľ“ je záverečná „Tam, gdzie nas nie spotkamy“, z ktorej by niekto iný urobil možno urevané screamo/neviem čo, ale v podaní týchto dvoch Poliakov je to skôr soundtrack k nejakému psychologickému filmu o rozpadnutých životoch.